Univerzita v pasci kvality
Na chodbách univerzít sa dnes neustále hovorí o kvalite. Niektorým už z toho naskakuje husia koža. Pre laika to môže znieť ako formálna akademická téma, no v skutočnosti ide o existenčnú otázku. Mladí ľudia dnes odchádzajú zo Slovenska aj preto, lebo v zahraničí vidia spolu so svojimi rodičmi a pedagógmi kvalitnejšie vzdelanie (kvalita ako reputácia). Zamestnávatelia očakávajú kvalitných absolventov (kvalita ako výsledok). Naši vedci sa zatiaľ zväčša neúspešne uchádzajú o prestížne európske vedecké granty ERC (kvalita ako vedecká expertíza a inovácia). Študenti sa sťažujú na málo komunikatívne a moderné metódy vyučovania (kvalita vyučovacieho procesu), zamestnanci na byrokraciu, netransparentné rozhodovacie procesy a nepriaznivé pracovné podmienky (kvalita riadenia), manažéri univerzít na nedostatok zdrojov a komplikované čerpanie peňazí (kvalita financovania). Hovoriť o kvalite univerzít znamená kriticky reflektovať ich súčasný stav a formulovať jasne cestu, akou sa chceme s vysokým školstvom na Slovensku uberať.
V modernom akademickom svete sa kvalita stala hlavnou menou a nástrojom, ako harmonizovať európsky vzdelávací priestor a vytvárať priestor pre medzinárodnú spoluprácu. V kontexte tohto procesu sa musel na Univerzite Komenského v Bratislave (UK), ako aj na ostatných vysokých školách na Slovensku zavádzať od roku 2020 tzv. vnútorný systém kvality, podľa ktorého univerzita od roku 2022 samostatne tvorí a reguluje kvalitu svojho vzdelávania. Tento systém pripomína fascinujúci, no zároveň tragický úkaz: vytvorili sme gigantický, prepracovaný stroj na kontrolu kvality, o ktorom sa však dá povedať, že väčšmi než kvalitu produkuje byrokraciu.
Zoči-voči výzvam spoločnosti a rozvoju našich disciplín by sme chceli štúdium modernizovať. Univerzita sa však ocitla v pasci „defenzívnej byrokracie“. Tento stav nie je len dôsledkom tlaku zvonku. Je to výsledok vnútornej bezradnosti, ktorá pramení z absencie základnej filozofickej otázky: Čo je pre nás kvalita? Pri horlivom plnení predpisov „zhora“ sme si ju totiž „zabudli“ zodpovedať.
Kvalita ako „súlad s predpisom“
Pôvodné štandardy Slovenskej akreditačnej agentúry (SAAVŠ), ktoré naštartovali v roku 2020 tvorbu systému kvality na slovenských vysokých školách, boli koncipované ako rámcové ciele. Agentúra určila formálne mantinely a univerzita mala naplniť vzniknutý priestor obsahom. Tu nastalo prvé zlyhanie. Univerzita si kvalitu explicitne nedefinovala ako konkrétnu hodnotovú ambíciu, ale prevzala ju ako technokratický právny pojem.
V predpisoch síce nájdeme operačnú definíciu cez tzv. „výstupy vzdelávania“ – teda charakteristiku toho, čo študent vie, chápe a je schopný vykonať. Keď sa však táto definícia stretne s praxou, skĺzne k jedinému merateľnému ukazovateľu: súladu s predpisom. Kvalita sa tak v každodennom živote fakúlt stala synonymom pre „nemať chybu v zápisnici“. Nestretol som sa na univerzite s kolegom či kolegyňou, ktorí by tvrdili, že zavedenie vnútorného systému kvality zvýšilo aj kvalitu ich vyučovania. Skôr opak je pravdou.
Labyrint, ktorý treba zjednodušiť
V snahe o „papierovú nepriestrelnosť“ vytvorila UK robustnú schvaľovaciu mašinériu. Akreditačná agentúra univerzity explicitne nabádala, aby dbali na „nezaťažovanie učiteľov, študentov a ďalších tvorivých zamestnancov neodôvodnenou byrokraciou“ (Štandardy pre vnútorný systém zabezpečovania kvality, čl. 2, bod j). Stal sa však pravý opak. Ak dnes chce učiteľ urobiť zásadnejšiu zmenu v študijnom programe, čaká ho cesta trojstupňovým „očistcom“: rada študijného programu, akreditačná rada fakulty a akreditačná rada univerzity . Predpis nás navyše núti rozlišovať, kedy ide o „úpravu“ (ktorú musí schvaľovať celouniverzitná akreditačná rada) a kedy o bežnú zmenu, ktorú si vyriešime doma. Hoci aktualizáciu literatúry či vyučujúceho dnes už v rámci samosprávy schvaľuje „len“ rada študijného programu, samotný fakt, že aj o zmene formy hodnotenia (napríklad z testu na ústnu skúšku) musí hlasovať kolektívny orgán, vyvoláva u učiteľov pocit straty autonómie.
Keď učiteľ pochopí, koľko administratívnych úkonov vyžaduje každá väčšia inovácia, často ho prejde chuť čokoľvek meniť. Navyše v prípade Univerzity Komenského nám chýba jednoduchý elektronický administratívny systém, takže aj pracovníci s pomerne vysokou kompetenciou čítať s porozumením a písať zrozumiteľne si často vylámu zuby pri príprave potrebných podkladov pre schvaľovacie procedúry.
Autonómia pedagóga: Dôvera namiesto komisií
Súčasný systém kvality je potrebné zjednodušiť a pedagógom treba vrátiť dôveru. Na jednej strane sa univerzita právom pýši docentmi a profesormi ako špičkovými expertmi, no na druhej strane im v rámci vnútorného systému nedôveruje natoľko, aby o skúšaní rozhodovali úplne samostatne. Pritom daný vyučujúci je často v oblasti, ktorú vyučuje, uznávanou kapacitou, ktorej meno je v očiach štátnych orgánov zárukou kvality a korektnosti (napr. rôzni súdni znalci). Tento prístup treba zvrátiť. Kvalita pedagóga sa dosahuje cez náročné kvalifikačné postupy a transparentné výberové konania – teda výberom najlepších ľudí. Ak už raz univerzita niekoho zamestná ako docenta či profesora, mala by mu dôverovať, že vie, ako učiť, pokým sa nepreukáže opak. Je absurdné, ak špičkový expert musí čakať na „posvätenie“ Rady študijného programu, aby mohol ad hoc aktualizovať sylabus svojho predmetu podľa najnovšieho diania v odbore. Systém kvality musí prestať degradovať expertov na administrátorov. Vnútorné štandardy pre študijné programy musia učiteľom „rozviazať ruky“.
Cesta von: Model dôvery
Porovnanie s inými krajinami ukazuje, že naše trápenie je voľbou, nie nutnosťou. Inými slovami: je výsledkom nekoncepčnej a mechanickej práce. Napríklad vo Švédsku funguje model „fitness for purpose“ (vhodnosť na daný účel). Tamojšie úrady sa nepýtajú, či máte podpísanú zápisnicu o zmene formy skúšky, ale či program reálne napĺňa svoj cieľ a či študenti získavajú relevantné zručnosti. Švédska univerzita má autonómiu, pretože jej štát verí. My nedôverujeme ani sami sebe v rámci jednej inštitúcie. Kvalitu chápeme ako administratívnu záťaž; v mnohých iných krajinách (Fínsko, Nemecko, Holandsko či Belgicko) je to kultúra.
Cesta k zlepšeniu smeruje cez „defaultné nastavenie dôvery“. Je nevyhnutné zjednodušiť rozhodovacie postupy. Prečo by o zmenách v existujúcich programoch nemohla s konečnou platnosťou rozhodovať len rada študijného programu? Načo potrebujeme medzistupeň v podobe fakultných akreditačných rád ako samostatných rozhodovacích článkov, ak by stačilo dvojstupňové schvaľovanie na úrovni programu a univerzity? Aby sa z textov vychytali všetky chýbajúce čiarky a preklepy?! Musíme prestať kontrolovať procesy a začať merať skutočné výsledky – teda to, či naši absolventi reálne napĺňajú svoje poslanie v praxi. Dôvera v expertov sa musí stať dostatočnou zárukou kvality, ktorú netreba suplovať byrokraciou. Na kontrolu expertízy odborníkov na univerzitách už dnes ministerstvo zaviedlo postupy, ktoré dokážu určiť silné a slabé pracoviská na univerzite.
Ak by sa UK odhodlala k riziku a začala by aj redukovaním byrokracie dôverovať svojim pracovníkom, získala by to najcennejšie: čas a slobodu pre angažovaných pedagógov. Tých neangažovaných neprinúti ani najdrakonickejší systém kontroly, aby vykonávali svoju prácu s oduševnením a kvalitne. Bez návratu k autonómnemu rozhodovaniu učiteľov zostanú naše „systémy kvality“ len drahým a neúčinným papierovým rituálom, ktorý nepovedie k zlepšeniu vzdelávania. Bez živej diskusie o tom, či je kvalitou napr. kritické myslenie alebo prepojenie s praxou, sa systém prirodzene zvrháva na kontrolu správne vyplnených formulárov. Je čas prestať sa hrať na „kvalitu“ na papieri a začať sa starať o skutočnú kvalitu v posluchárňach.