Zradné mlčanie univerzít. Prečo apolitickosť nie je neutralita, ale politický pakt

Súčasná politická a spoločenská situácia na Slovensku stavia naše univerzity pred ťažkú, no zásadnú otázku: Majú sa univerzity spoločensky angažovať alebo si majú držať politiku od tela? Spoločnosťou otriasajú verejne diskutované kontroverzie v oblasti verejnoprávnych médií, kultúrnych inštitúcii, zdravotníctva, spravodlivosti, medzinárodných vzťahov či obrany s dopadom na kvalitu života a úroveň demokracie. Študenti sa na svojich študentských štrajkoch pýtajú, prečo nie je počuť hlasy ich rektorov a rektoriek. Ako sa v takýchto situáciách majú univerzity správať? Zachovať si odstup potrebný na nepredpojatú analýzu udalostí a zostať v úlohe nestranného pozorovateľa alebo sa aktívne týchto kontroverzií zúčastňovať?

Na našich vysokých školách pracuje množstvo vynikajúcich odborníkov, ktorí by svojou expertízou dokázali vniesť do mnohých problémov rozvahu a prispieť k rozumným a pre spoločnosť výhodným riešeniam. Ak sa rozhodnú prezentovať svoj odborný názor na verejnosti, vstupujú do verejného politického ringu, v ktorom platia celkom iné pravidlá než v akademickom svete. Berú tým na seba chtiac-nechtiac riziko politizácie inštitúcie, ktorú ako jej pracovníci v očiach verejnosti zastupujú. Historicky podmieneným reflexom univerzít, po stáročia bojujúcich o svoje akademické slobody, na tieto dilemy je neutralita – apolitickosť. Čo však apolitickosť v súčasnosti znamená? Dať jasnú odpoveď na túto otázku je absolútne kľúčovou úlohou našej akademickej obce, bez ktorej sa neobíde žiadna vízia ani misia univerzít v modernej spoločnosti.

Zákon o vysokých školách č. 300/2025 Z. z. chápe „apolitickosť“ univerzity úzko – ako nezávislosť od politických strán a zákaz ich činnosti na akademickej pôde. Nie však ako zákaz verejného angažovania sa. Apolitickosť teda znamená nestraníckosť. Popri tomto obmedzení zákon zároveň výrazne posilňuje akademické slobody, vrátane práva verejne vyjadrovať občianske a etické postoje. Z toho vyplýva, že univerzita nemá byť politickým aktérom v straníckom zmysle, no zároveň zaujíma legitímne miesto vo verejnom – a teda aj politicky relevantnom – diskurze. Zákon vedie takýmto vymedzením univerzitu k tomu, aby si zachovala inštitucionálnu neutralitu, ale zároveň neprestala na verejnosti hovoriť.

Realita je však ako vždy omnoho komplikovanejšia. Predstavitelia univerzity, ktorí by nevystupovali obozretne, by sa poľahky stali hlásnou trúbou politických strán. Ak sa však z opatrnosti radšej na verejnosti nevyjadrujú, prestávajú plniť poslanie, ktoré si univerzita stanovila. Majúc na pamäti politickú neutralitu našej univerzity (pozri preambulu), Univerzita Komenského v Bratislave podľa svojho štatútu v rámci vlastného poslania „kriticky vníma a citlivo reaguje na celospoločenské riziká v ich národnom aj globálnom kontexte“ (čl. 2, bod 4), hlási sa k princípom slobody a demokracie a „za svoje poslanie považuje aj šírenie týchto princípov v celej spoločnosti“ (čl. 2, bod 5). Kritici vzťahu univerzity k spoločenskému dianiu teda buď upozorňujú na to, že niektorí jej predstavitelia svojím konaním na verejnosti porušujú inštitucionálnu neutralitu a univerzitu tak politizujú (ak napríklad zaujímajú verejné politické funkcie a zároveň sú aktívni aj v akademickej obci) alebo naopak, že univerzita svojím mlčaním neplní svoje poslanie a sleduje svoje politické či ekonomické záujmy (napríklad nedostať sa do názorového konfliktu s ministerstvom školstva, našim „chlebodarcom“).

Dilema, ako sa správne zachovať – pred ktorou stojí každé vedenie univerzity či fakulty – vyplýva z hlbokého paradoxu samotnej otázky, do akej miery má alebo nemá univerzita vstupovať do verejného priestoru, v ktorom sa z každej odbornej témy môže stať politikum. Odpoveď na túto otázku nikdy nebude jednoznačná a nikdy nebude ani apolitická. Pokus jasne určiť hranicu, pokiaľ siaha vedecko-pedagogická činnosť a kedy sa táto činnosť stáva politickou intervenciou, je už totiž sám o sebe súčasťou dynamiky, ktorej by sa chceli predstavitelia slovenských univerzít zjavne najradšej vyhnúť. Pozrime sa na tento paradox z troch rôznych perspektív: z historickej, filozoficko-sociologickej a pedagogickej.

Historický pohľad: Od pasívnej autonómie ku kritickej angažovanosti

Požiadavka apolitickosti univerzity sa z historického pohľadu vyvinula z potreby nezávislosti vedy a vzdelávania, ktorú univerzity požívajú na základe svojich akademických slobôd.  Apolitickosť bola vlastne synonymom akademickej slobody. Kým dnes môžeme miesto apolitickosti hovoriť omnoho zrozumiteľnejšie o nestraníckosti univerzity, t. j. o nezávislosti univerzity od záujmov moderných politických strán, vo vzťahu k dejinám univerzít môžeme vnímať apolitickosť ako intelektuálnu a inštitucionálnu nezávislosť od vonkajších mocenských tlakov, ktorá sa vyvíjala od antiky až po súčasnosť. Tento koncept prešiel zásadnou transformáciou od izolovanej „veže zo slonovej kosti“ k dnešnej spoločensky angažovanej inštitúcii.

Hoci je „akademická sloboda“ moderný termín, jeho ideové korene siahajú až k Sokratovej obhajobe, v ktorej grécky filozof bránil právo na kritické skúmanie pravdy pred štátnou mocou. V stredovekej Európe vznikali univerzity ako samosprávne spoločenstvá učiteľov a žiakov (universitas magistrorum et scholarium), ktoré získavali od pápežov a kráľov osobitné privilégiá, aby si zabezpečili autonómiu voči miestnym autoritám. Už vtedy bola ich nezávislosť krehká, pretože akademici mohli byť vystavení represiám, ak ich bádanie odporovalo cirkevnej dogme alebo vládnym záujmom.

Zásadný obrat v chápaní apolitickosti prinieslo 19. storočie a založenie univerzity v Berlíne Wilhelmom von Humboldtom. Humboldt definoval vedu ako nekončiaci proces hľadania pravdy, ktorý si vyžaduje slobodu vedeckého skúmania. Novým ideálom sa stala požiadavka, aby štát chránil univerzitu ako nezávislý subjekt a nezasahoval do jej vnútorného života cenzúrou,  a to aj napriek tomu, že ju sám financuje.

V 20. storočí čelil koncept apolitickosti devastujúcim útokom zo strany totalitných štátov, ktoré sa snažili vedu úplne podriadiť štátnej ideológii. V Sovietskom zväze boli celé vedné odbory (napr. genetika) zakázané ako „buržoázna paveda“ v prospech lysenkizmu. Podobným procesom prešli univerzity v nacistických krajinách. Karl Jaspers tvrdil po svojich skúsenostiach s nemeckým akademickým svetom v rokoch 1933 až 1945, že univerzita je „politická“ už len tým, že hľadá pravdu, pretože pravda je pre totalitnú moc neznesiteľná. Podľa neho univerzita slúži verejnému blahu vtedy, keď mu nastavuje zrkadlo a chráni slobodu myslenia pred dogmatizmom. Tento poznávaco-aktivistický aspekt apolitickosti rozvinul koncom 20. storočia v uvažovaní o univerzite Jacques Derrida svojim konceptom tzv. bezpodmienečnej univerzity (sans conditions), ktorá musí mať právo verejne povedať čokoľvek, spochybňovať akúkoľvek autoritu a bdieť nad spravodlivosťou myslenia bez vonkajších obmedzení.

Nový pohľad na vzťah univerzity k politike priniesli masové študentské protesty v západnej časti Európy koncom šesťdesiatych rokov. Študenti a kritici „zatuchnutého“ akademického sveta spochybnili tradičnú apolitickosť ako formu úteku pred spoločenskou zodpovednosťou. Tzv. kritická teória v Nemecku (napr. Adorno alebo Habermas) tvrdila, že žiadne vzdelávanie nie je hodnotovo neutrálne a že univerzity by mali slúžiť demokratizácii spoločnosti.

Dedičom tohto nazerania je aj dnešná debata o tzv. „tretej misii“ univerzít, ktorá sa v rôznych podobách premieta do kritérií kvality vysokého školstva. Štáty a verejnosť, financujúce vysoké školstvo, oprávnene od verejných vysokých škôl očakávajú, aby sa angažovali pri riešení komplexných sociálnych a politických problémov. Samotné vysoké školy vidia práve vo svojej „tretej misii“ jeden z dôvodov, ktorý okrem skúmania pravdy dáva zmysel ich existencii v spoločenskom kontexte.

Historicky sa teda apolitickosť vyvinula od pasívnej autonómie stredovekých korporácií cez humboldtovskú nezávislosť výskumu až po dnešnú kritickú angažovanosť, ktorej cieľom je chrániť integritu poznania pred ideologickou a politickou manipuláciou. Skúsenosť s porušovaním akademických slobôd a strach z politizácie sú hlboko zapísané aj do kolektívnej pamäte našich univerzít. Obnova integrity našich univerzít v súčasných dejinách však  nie je spojená s apolitizáciou v podobe mlčania a pasívneho prizerania, ale naopak s aktívnym politickým angažovaním sa, demonštráciami, politickými prehláseniami, zaujatím jasných postojov v politicky vypätých časoch. Ako by dnes vyzerala naša spoločnosť, ak by sa akademické obce československých univerzít v novembri 1989 rozhodli zostať apolitické, to jest vyčkávať a nezaujať žiadne stanovisko?

Sociologicko-filozofický pohľad: Paradox mlčania a univerzita vo verejnom priestore

Pozrime sa na apolitickosť univerzít nie ako na historickú skúsenosť, ale na vlastnosť istého typu inštitúcie so svojimi vlastnými pravidlami fungovania. Podľa sociológa Niklasa Luhmana sa veda a politika riadia odlišnými logikami, pretože majú odlišnú funkciu. Kým veda operuje v tzv. médiu pravdy (pravda vs. nepravda), politika je orientovaná na rozhodovanie v tzv. médiu moci (vláda vs. opozícia). Táto odlišnosť však neznamená, že veda a politika sa od seba dajú jasne oddeliť. Naopak, ide o štrukturálne previazané systémy. Univerzity sú odkázané na politické rámce a politickí aktéri využívajú vedecké poznanie. Pre univerzitu to znamená, že zo svojej vlastnej perspektívy nedokáže rozpoznať, kedy sa nejaká téma stáva „politickou“, pretože toto označenie pochádza z iného systému. Pokus správať sa vedome „apoliticky“ sa tak sám stáva formou zaujatia politickej pozície.

Inú perspektívu ponúka nedávno zosnulý Jürgen Habermas, ktorý chápe univerzitu ako súčasť vedomostne založenej verejnosti. Pre Habermasa nevzniká to, čo je politické, len prostredníctvom inštitucionálnych rozhodnutí, ale prostredníctvom procesov verejného dorozumievania sa. Univerzity zásadne prispievajú k profilácii a etablovaniu tém, objasňovaniu argumentov a vnášaniu racionality do verejného diskurzu. Stiahnutie sa z kontroverzných debát preto neznamená neutralitu, ale zmenu – poškodenie samotných podmienok verejnosti. Ak nepočuť vedecké hlasy, získavajú na váhe iné formy výkladu – nie nevyhnutne viazané na argumentáciu a evidenciu (napr. konšpiračné teórie). V tomto zmysle nie je mlčanie apolitickou možnosťou, ale intervenciou s konkrétnymi dôsledkami. Ak sa univerzita nepodieľa aktívne na verejnej diskusii, kvalita verejnej diskusie sa znižuje a spoločnosť stráca dôveru v akademický svet.

Tretí pohľad ponúkajú Luc Boltanski a Laurent Thévenot so svojou teóriou režimov ospravedlňovania, resp. opodstatňovania (justification). Ukazujú, že konflikty sa stávajú politickými vtedy, keď sa stretávajú rôzne normatívne poriadky – napríklad vedecká pravda, ekonomická efektívnosť, sociálna spravodlivosť alebo morálna integrita – a prestávajú byť bezprostredne kompatibilné. V takýchto situáciách sú aktéri nútení verejne ospravedlňovať, zdôvodňovať svoje pozície. Univerzita pritom nie je neutrálnym pozorovateľom, ale sama je nositeľkou špecifického režimu ospravedlnenia: režimu kritiky, evidencie a metodicky podloženej poznateľnosti pravdy. Stiahnutie sa z verejného priestoru by znamenalo vzdať sa konfrontácie, vďaka ktorej univerzita neustále pracuje na svojej forme opodstatňovania a uvedomuje si, kým vlastne je.

Na pozadí týchto troch pohľadov sa mení pôvodná otázka zo začiatku tohto textu. Už nejde o to, či a kedy by sa univerzita mala držať mimo politiky. Skôr ide o to, ako konať v politicky napätých situáciách bez straty integrity. To si vyžaduje formu sebaobmedzenia, ktorá nespočíva v ústupe, ale v reflexii vlastnej roly – v rozlišovaní medzi vedeckou expertízou a normatívnym stanoviskom, v transparentnosti vlastných východísk a v ochote otvorene pomenúvať neistoty.

Univerzita nemôže uniknúť politickému. Môže však formovať spôsob svojho zapojenia. Práve v tom spočíva jej špecifická zodpovednosť: nie vo vyhýbaní sa politickému diskurzu, ale v kultivovaní spôsobu hovorenia, ktorý aj v podmienkach konfliktu a rozhodovacieho tlaku zachováva nároky na kritickosť, diferencovanosť a argumentačnú poctivosť.

Pedagogický pohľad: Kritické myslenie ako cesta k politickej svojprávnosti

Univerzita, ktorá sa striktne drží svojej apolitickosti tak, že nevstupuje do verejných politických debát, sa správa v rozpore aj so svojím pedagogickým poslaním. Jednou zo základných zručností, ktorú univerzita sprostredkúva svojim študentom naprieč všetkými disciplínami, je kritické myslenie. Práve z pohľadu výučby kritického myslenia sa problém apolitickosti univerzity javí ako rozporuplný, pretože samotná podstata kritického myslenia je bytostne spätá s politickou a spoločenskou reflexiou.

Ak chápeme kritické myslenie v širšom zmysle slova ako kritickosť (criticality) a z nej vyplývajúce konanie vo svete, ako to opisuje napríklad Ronald Barnett, tak kritické myslenie nemôžeme praktizovať len na vyučovaní pri analýze textov. Našim cieľom je vychovať zo študentov kriticky mysliacich ľudí, ktorí prepájajú tri oblasti kritického myslenia: kritické usudzovanie (oblasť formálnych vedomostí), kritickú sebareflexiu (vzťah k sebe samému) a kritické konanie (vzťah k svetu). Nečinnosť či mlčanie ako realizácia apolitickosti by boli prekážkou rozvoja študentov, pretože kritické myslenie bez primeraného konania je „krátkozraké“ a neúplne.

Tradícia kritickej pedagogiky (Freire, Giroux, Brookfield) dokonca priamo popiera možnosť apolitického vzdelávania. Tvrdí, že vzdelávanie buď socializuje študentov do „logiky súčasného systému“, alebo sa stáva „praxou slobody“. Z toho pohľadu má univerzita učiť študentov kriticky myslieť, t. j. rozpoznať dominantné politické ideológie, a to najmä tam, kde sa tvária ako prirodzené, nevyhnutné, či jediné správne. Kritické myslenie je v tomto zmysle nástrojom „ideologickej detoxikácie“, kedy študent analyzuje problémy jednotlivcov a spoločnosti aj ako politické fenomény. Uvedomuje si ich politickú dimenziu a učí sa ideológie problematizovať. Takéto postupy sú dnes už bežné pri vyučovaní spoločenských a humanitných vied. Politický charakter spoločenských a humanitných vedy je daný nielen ich obsahom, ktorý je politicky podmienený, ale aj ich metódami, ktoré majú a chcú mať zásadný vplyv na myslenie a konanie jednotlivcov aj mimo múrov univerzity. Kritické myslenie predsa pomáha budovať odolnosť občanov voči dezinformáciám a politickej manipulácii. Školy a univerzity, prispievajúce k šíreniu slobody a demokracie, preto majú za úlohu pripravovať pre prax nielen výborných odborníkov, ale aj angažovaných občanov, čo je v širšom zmysle politický cieľ, nie však indoktrinácia straníckou ideológiou, ktorej sa každá seriózna vzdelávacia inštitúcia vyhýba. Problematickosť apolitickosti univerzity z pohľadu kritického myslenia teda spočíva v tom, že učiť niekoho myslieť kriticky znamená učiť ho myslieť aj politicky – v zmysle reflexie moci, hodnôt a spoločenského usporiadania. Snaha o úplnú „očistu“ univerzity od politických tém by tak viedla k popretiu jej základného poslania – formovať slobodné a kriticky uvažujúce bytosti. Na takejto univerzite by už nebolo miesto pre politológov, sociológov, antropológov, historikov, literárnych vedcov, právnikov atď. Ale ani informatikov, farmaceutov či zdravotníkov. Takáto univerzita by už nebola univerzitou.

Tvrdenie o apolitickosti univerzity sa môže paradoxne stať samo osebe ideologickým nástrojom, ktorý má zabrániť spochybňovaniu mocenských štruktúr. Stačí si vždy všimnúť, kto a v akej situácii nahlas volá po apolitickosti univerzít a aké prezentuje postoje v danej situácii. Zvyčajne chcú umlčať univerzity tí, ktorí sa z rôznych dôvodov obávajú ich kritiky, resp. ktorých neakademické, politické záujmy by mohli byť kritickým diskurzom univerzity, jej členov, ohrozené.  Aj o tomto musíme dnes otvorene a kriticky diskutovať.