Trhlina na fasáde

Na jednej z fakúlt Univerzity Komenského v Bratislave sa študenti rozhodli prehovoriť verejne a pomenovať problémy s kvalitou vyučovania a realizáciou doktorandského štúdia v Ústave aplikovanej psychológie otvorene. Nie anonymne či v bezpečí kuloárov, ale v celonárodných médiách. Ako sa ukázalo, nevideli už, žiaľ, inú možnosť riešenia závažného problému. Otvorili tým diskusiu, či možno verejne pomenovať aj interné záležitosti, o ktorých sa čiastočne „vedelo“ a hovorilo len za zatvorenými dverami.

V takejto situácii nejde len o individuálny prípad Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK či jedného z jej ústavov.

Problém treba vnímať v širšom kontexte celej univerzity, a to nielen preto, že ako problém celej inštitúcie je vnímaný v médiách a do jeho riešenia sa zapojil aj rektorát.

Nepísané pravidlá ticha

Každá inštitúcia má svoje neviditeľné hranice diskurzu – témy, ktoré formálne zakázané nie sú, no v praxi o nich radšej otvorene nehovoríme. Bojíme sa otvorene klásť otázky na nepríjemné témy a kritiku na pracovisku formulujeme najčastejšie mlčaním. Občas nevyhnutný konflikt názorov nevnímame ako príležitosť vyjasniť si nejaký problém, ale ako niečo deštruktívne pre medziľudské vzťahy. Ide, žiaľ, o mentálne nastavenie, ktoré sa na Slovensku vyskytuje často. Nie je to univerzitné špecifikum. Keď niekto nájde odvahu a prehovorí, nevyvolá len konflikt. Spraví trhlinu vo fasáde strachu a mlčania.

Univerzita je priestor, ktorého životaschopnosť by mala vychádzať z polemiky. Priestor vítajúci a kultivujúci nesúhlas, argument a pochybnosti. Paradoxne však aj akademické prostredie dokáže vytvárať vlastné formy ticha. Nie vždy prostredníctvom explicitných zákazov, ale skôr prostredníctvom očakávaní, hierarchií a skúsenosti, že niektoré veci sa „nevypláca“ hovoriť nahlas.

Strach v tieni hierarchie

Takúto skúsenosť som zažil aj počas prebiehajúcej vlastnej kandidatúry na rektora. Stávalo sa, že niektoré kolegyne a kolegovia mali s podpisom pod moju kandidatúru problém. Nie však preto, lebo s ňou nesúhlasili alebo by si neželali, aby sa o funkciu uchádzali viacerí kandidáti. Obávali sa, že to bude signál, ktorý v očiach ich nadriadených ohrozí ich vlastnú akademickú dráhu alebo budúcnosť ich mladších kolegov a kolegýň.

V ich reakciách sa miešala opatrnosť so skúsenosťou. Časť nepochybne odrážala reálne mocenské asymetrie, ktoré nemusia byť nikde napísané, no sú prítomné v každodennej praxi akademického života. Časť bola zas pravdepodobne individuálnou autocenzúrou, vedenou inštinktom vyhnúť sa možným nepríjemnostiam a konfliktu.

Týmto kolegom a kolegyniam sa nečudujem a ani im to nezazlievam. Sám som po oznámení kandidatúry svojmu nadriadenému, ktorý je zároveň aj mojím protikandidátom, zažil situáciu, že ma zbavil prorektorských právomocí a ocitol som sa mimo štandardných rozhodovacích štruktúr vedenia univerzity.Predstavivosť je potrebná nielen na lepšie zvládnutie prítomnosti. Je nevyhnutná na to, aby sme sa zbavili strachu, ktorý v nás vyvoláva budúcnosť. Obavy z budúcnosti sú opodstatnené. Politické, ekonomické či klimatické prognózy sú často ubíjajúce. Mladí ľudia v biologicky produktívnom veku sa občas dokonca nechávajú počuť, že do takéhoto svete nechcú priviesť deti. Čo bude s našou budúcnosťou? Čo keby sme si miesto katastrofických scenárov začali predstavovať, ako by mal vyzerať šťastný svet? A čo pre to môžeme urobiť?

Neslušnosť bez porušenia pravidiel

Podobné postupy pritom nemusia porušovať žiadne predpisy, ba dokonca sa zvyknú prezentovať ako formálne úplne v poriadku. Zároveň však majú výrazný disciplinujúci účinok na správanie ostatných.

Je to typický príklad, keď právne a etické aspekty konania nie sú v súlade. Existujúca situácia sa vyhodnotila a uzavrela a nespravodlivosť, spôsobená asymetriou moci, pretrváva. A pokiaľ predpis neukladá povinnosť takéto rozhodnutia zverejniť, informuje sa o nich s maximálnou zdržanlivosťou a postupne sa na vec zabudne.

Performatívna moc a formalizmus ako maska

V akademickom prostredí sa nevytvára kontrola iba prostredníctvom zákazov, ale aj prostredníctvom príkladov. Jednotlivé rozhodnutia demonštrujú, čo sa stane, keď sa človek ocitne v nesúlade s dominantnou líniou moci. A práve tieto príklady sú často silnejšie než akékoľvek pravidlá. Tie dokonca môžu byť nastavené priam vzorovo, no v konečnom dôsledku negarantujú správanie vychádzajúce z dobre ukotvených hodnôt.

Na univerzite sa často stretávame s formalizmom spočívajúcim v rešpektovaní pravidiel, ktorý však nekultivuje etické správanie, ale len mechanicky plní existujúce predpisy. Napríklad zápisnice z dôležitých zasadnutí, slúžiace transparentnosti, sú často stručné a všeobecné a nevytvárajú príležitosť, aby si verejnosť vytvorila vlastný komplexný obraz. Ich cieľom nie je šíriť pravdu o tom, čo sa deje, ale dojem, že to, čo sa deje, je v súlade s predpisom.

Univerzita alebo fakulta tak začínajú pripomínať fasádu. Navonok pôsobí pevne, usporiadane a funkčne. Vnútri sa však objavujú citeľné napätia. Aby fasáda zostala neporušená, často sa viac energie venuje jej udržiavaniu než tomu, čo sa deje za ňou.

Trhlina ako šanca

Trhlina, ktorá sa objavila na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK, na prvý pohľad pôsobí ako reputačná škvrna. Narúša obraz etickej integrity, vyvoláva obavy a konflikt. No zároveň je to moment, v ktorom sa ukazuje, že existujúci tlak už bol zrejme neúnosný.

Táto trhlina však nemusí byť len znakom oslabenia kaziacim dobrý imidž. Môže byť aj cestou pre pravdu, ktorá sa chce dostať zvnútra von, aby pôsobila ozdravujúco na celú inštitúciu. Nie je príjemná, nie je estetická, ale ukazuje, kde sa realita prestala zhodovať s obrazom a je už iba ilúziou. Zároveň nám pripomína, že právny formalizmus bez etického konania, vyplývajúceho z jasného hodnotového rámca, je mimoriadne nebezpečný. Slúži totiž predovšetkým tým, ktorí pravidlá v praxi zabezpečujú a kontrolujú. Ukazuje, že je možné správať sa nemorálne bez porušenia akéhokoľvek predpisu.

Ak má mať univerzita zmysel ako miesto, kde sa hľadá pravda a demaskuje zdanie, potom je trhlina niečo, cez čo sa dá konečne pozrieť dovnútra. Čím viac sa bude rozširovať, tým lepšie uvidíme, čo všetko je vybudované zo strachu a či za touto fasádou nie sú narušené aj naše hodnotové „nosné múry“: ľudskosť, kritickosť a objektivita.

Život v lži a život v pravde

Václav Havel by povedal, že fasáda sa udržiava „životom v lži“ (esej Moc bezmocných). Nie preto, že by niekto priamo klamal, ale preto, že stačí formálne predstierať súlad či akceptáciu, aby sa systém nerozpadol.

Trhlina, ktorá sa v takejto fasáde objaví, nie je len jej poškodením. Môže byť aj začiatkom „života v pravde“, ktorý nepotrebuje dokonalý povrch, len ochotu konať v súlade s tým, čomu človek skutočne verí, bez ohľadu na to, či ho systém odmení alebo potrestá.