Slovenské dediny s nemeckým obyvateľstvom vyzerajú lepšie ako susedné

„Dediny Karpatských Nemcov rozoznáte na pohľad. Vyzerajú lepšie ako susedné, je tam cítiť blahobyt,“ opisuje germanista Jozef Tancer zážitky z nakrúcania filmu o dramatických osudoch nemeckej menšiny. Dokumentárna snímka Smutné jazyky, na ktorej spolupracoval s režisérkou Annou Gruskovou, v týchto týždňoch putuje po Slovensku.

Aké máme na Slovensku povedomie o Karpatských Nemcoch?

Je pomerne slabé, a to majú Nemci a Slováci na tomto území za sebou osemsto rokov spoločnej histórie. Málokto si uvedomí, že Slovensku historicky nie je cudzie nemecké jazykové prostredie.

Keď sme sa gymnazistov pýtali, ako sa povie gól do horného rohu bránky, mnohí správne povedali „do vinkla“, ale boli prekvapení, že výraz je nemecký. V slovenčine je veľa slov nemeckého pôvodu. Povedzme „helma“ či „žemľa“ zo „Semmel“.

Prečo nie je povedomie silnejšie? Na jednej strane, človek by musel byť mimoriadny ignorant, aby nikdy nepočul nič o maďarskej menšine. Na druhej strane je možné, že vychodí školy, zmaturuje a ani netuší, do akej miery dejiny krajiny utvárali Nemci.

Dôvodov je viacero. Historikov odrádzal obraz Nemca – fašistu, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne. Trendom bolo hľadanie slovenských, nie „cudzích“ prvkov dejín. A to i v obdobiach, akým bol stredovek, keď sa o nejakom slovenskom povedomí hovoriť nedalo.

Lenže podobne v stredoveku nemôžeme hovoriť ani o národnom povedomí Nemcov. Nemecky hovoriace obyvateľstvo na našom území sa vtedy nevnímalo ako jednoliata skupina. Ťažko zastrešovať jedným pojmom „nemeckú“ kultúru, ktorá bola rozmanitá.

Prečo potom hovoríme o Karpatských Nemcoch? Nemajú nijakú spoločnú identitu?

Spoločná identita je háklivá vec. Je pravda, že sčítanie obyvateľstva pamätá na možnosť prihlásiť sa k nemeckej menšine. Karpatskí Nemci na Slovensku majú múzeum a spolok, ktorý menšinu zastupuje navonok. Zvnútra však ide o veľmi rozmanité skupiny s tradične silnejšou regionálnou identitou.

Karpatskí Nemci sa stotožňovali v prvom rade s miestom, kde žili. Na Spiši sa označovali za Chmeľničanov alebo Kežmarčanov a podobne. Okrem toho mali širšiu regionálnu identitu ako spišskí Nemci či Sasi. Nemci z Dobšinej sa volali po slovensky Dobšinčania a po nemecky Topscher. Niekde mali aj vlastné nárečové mená. Príkladom sú spomínaní Dobšinčania, ktorí si hovorili Bulejnéri, či Mantáci v Medzeve.

Niečo ako spoločnú identitu si rozmanité skupiny začali vytvárať pomerne neskoro. Presnejšie, na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia. Vtedy na našom území vznikla politická strana Karpathendeutsche Partei, začali tu pôsobiť spolky a aktivisti zo Sudet či z Nemecka. V Karpatských Nemcoch sa snažili prebudiť nemecké národné povedomie.

Spájala ich nemčina? Dohovorili by sa spišský Nemec s Nemcom z Prešporka?

Asi nedohovorili. Ani dnes by sa vo svojich nárečiach Nemci z Chmeľnice a z Medzeva nedorozumeli. Nemeckých dialektov bolo veľa. Niekedy i v jednom meste, to je prípad Bratislavy. Dnes je to už ťažko počuť, keďže bratislavská nemčina sa vplyvom rakúskej televízie čoraz viac podobá tej rakúskej. Pôvodne však mali rôzne štvrte Bratislavy svoje vlastné dialekty. Príkladom bol Prievoz. Keď som sa stretol s jediným človekom, čo ešte ovláda prievozskú nemčinu, znelo mi to tak, že by z toho spišský Nemec veľa nerozumel.

Samozrejme, niežeby sa všetky dialekty absolútne líšili. Spája ich príslušnosť do väčších skupín. Napríklad tie z juhu Slovenska patria medzi bavorsko-rakúske dialekty, pre ktoré je charakteristické, že hlásku „w“ menia na „b“: „voda“ sa nepovie „wasser“, ale „basser“.

Koľko ľudí sa dnes hlási ku Karpatským Nemcom?

V sčítaní obyvateľstva sa k nim prihlásilo viac ako päťtisíc ľudí. Deklaratívne prihlásenie sa k menšine však nemusí byť to isté ako schopnosť používať nemčinu ako miestny dialekt.

To druhé sa dá vyčísliť?

Ťažko. Niekto sa považuje za Nemca, ale nehovorí po nemecky, a naopak. Pasívna znalosť nemeckých dialektov v týchto regiónoch však môže byť ešte vyššia ako počet prihlásených.

Snímka Smutné jazyky vás zaviedla za pamätníkmi do slovenských regiónov. Čo vás ako germanistu prekvapilo?

Prekvapení bolo množstvo. Napokon, nemecké nárečia u nás nie sú príliš prebádané. V posledných štúdiách z 80. rokov sa uvádza, že ešte po vojne, po vyhnaní Nemcov, len na Hornom Spiši prežívalo dvanásť nemeckých nárečí. Na celom Slovensku ich ešte v polovici minulého storočia museli byť desiatky. Zaujímavé pre mňa bolo už len počuť, ako znejú.

Neplatí rozšírená predstava, že nemecké nárečia sú akousi zakonzervovanou stredovekou nemčinou z čias, keď k nám Nemci prišli. Jazyk sa nekonzervoval, vyvíjal sa v kontakte so slovenčinou, s poľštinou či rusínčinou. Napríklad do chmeľničtiny prešli poľské hlásky.

Jedna vec je jazyk. Líšia sa aj v niečom inom nemecké dediny od slovenských?

Áno, líšia, dokonca to hneď udiera do očí. Dediny s nemeckým obyvateľstvom vyzerajú lepšie. Na pohľad tam cítiť istý blahobyt, domy aj vozovky sú udržiavané. Je to preto, lebo miestni okamžite po roku 1989 vyrazili zarábať do Nemecka alebo do Rakúska. Chodia tam dodnes. Často hneď vedľajšia dedina, kde po nemecky nehovoria, už tak blahobytne nevyzerá.

Čo vás ešte prekvapilo?

Spolužitie Nemcov s Rómami. Býva často konfliktné. Veľa sa hovorí o konfliktnom spolužití Slovákov s Rómami, Nemci to však vnímajú ešte špecifickejšie. Podobne ako Nemcov násilne vysídlili, Rómov násilne sťahovali do miest, ku ktorým vzťah nemali a ani si ho nevytvorili. Výsledkom môže byť pocit dvojnásobnej krivdy, keď si Nemec z Dobšinej hovorí: nielen, že nám kultúru nášho mesta zničili Slováci, ešte sem nasťahovali Rómov.

S rozšíreným pocitom krivdy súvisí aj ďalšia vec, ktorá ma prekvapila v rozhovoroch s pamätníkmi. Netušil som, akú zložitú majú Karpatskí Nemci rodinnú a kolektívnu pamäť.

V akom zmysle?

Po vojne sa voči Nemcom uplatňoval princíp kolektívnej viny. Nemec, ktorý nebol zo zmiešanej rodiny ani nevedel preukázať svoju účasť v odboji, bol automaticky zradca a kolaborant. Nerozlišovalo sa, že nie všetci Nemci podporovali Hitlera, niektorí bojovali v SNP ako partizáni. Keď ich hodili do spoločného vreca, v mnohých nemeckých rodinách sa živil pocit nespravodlivosti. Spoločnosť ich mala za páchateľov, ale oni sa cítili ako obete.

Dnes je nažive takmer už len generácia obetí, teda ľudia, ktorí boli príliš mladí, aby za fašizmus niesli priamu zodpovednosť. Aj oni však dodnes pociťujú traumu. Typické pre rodiny s tajomstvom či s tabu, o ktorom sa nehovorí, je, že trauma sa prenáša z generácie na generáciu. Niektorí môžu mlčať z úcty k starším. Nechcú im spôsobiť bolesť. Vedia, že prarodičia prežili zlé veci, boja sa spýtať aké. Ktovie, akého kostlivca v skrini by objavili.

Aj viacerí respondenti z dokumentu chceli zostať anonymní.

Áno. Majú v živej pamäti, aké nepríjemnosti im spôsoboval ich pôvod. V Bratislave poznám pána, ktorý má celý život na poštovej schránke iné priezvisko. Bojí sa, čo by povedali susedia, keby zistili, že je Nemec.

Po jednom z premietaní filmu v Bratislave sa rozrušená diváčka priznala, že pred premietaním niekoľko nocí nespala. Začala nám rozprávať príbeh svojho otca, spustil sa z nej hotový slovný vodopád. V ľuďoch, ktorých sa týka, snímka vzbudzuje silné emócie.

Povojnový odsun Nemcov z Česka a z Moravy ťažko nazvať inak ako drastickým. Môžeme sa utešovať tým, že z územia Slovenska vysídlenie také drastické nebolo?

Je vždy veľmi ošemetné merať mieru drastickosti. Áno, počty vysídlených boli nižšie, len zlomok z troch miliónov vysídlených československých Nemcov. Zo 150-tisíc Nemcov, ktorí žili na Slovensku v roku 1945, ešte 120-tisíc pred koncom vojny evakuovali do Nemecka a Rakúska. 30-tisíc sa ich vrátilo a z tých potom ešte veľkú časť odsunuli.

Jednotlivé osudy však aj pri menších počtoch vysídlených boli veľmi kruté. Niektorých zastrelili na ceste domov, iných brali do sústreďovacích táborov alebo ich tam poslali, keď prišli domov. V táboroch, ako bol ten v Novákoch, teda často v tých istých, ktoré predtým slúžili na internovanie Židov, boli kruté podmienky. Ľudia tam zomierali na hlad a na choroby.

Na Slovensku nebolo toľko prípadov ako v Česku, že Nemcov až lynčovali. Slováci však tiež neboli nadšení z ich návratu. Niektorí sa nasťahovali do domov po Nemcoch, rozobrali si ich majetky. Pamätám si rozprávanie nášho profesora na katedre germanistiky. Pochádzal z Medzeva a spomínal, ako sa pred frontom ukrývali v lese. Keď prišli po vojne späť a prišli k susedom, sedeli u nich na vlastných stoličkách. Mali si ich pýtať späť? Neodvážili sa.

Faktom je, že v Česku je vysídlenie Nemcov výbušná téma. U nás ani nie.

To síce nie, výbušnou sa však ľahko môže stať. Príbehy z nášho filmu sú o Nemcoch, ale veľmi podobné by mohli byť o Maďaroch. Benešove dekréty dali obe menšiny do jedného vreca. Len čo hovoríte o jednej, tak hovoríte o druhej – a tá už je politicky výbušnejšia.

Keď už sme pri spolužití národov v predvojnovej republike, v dokumente k tomu zaznie myšlienka: aj keď Nemcov Slováci nemuseli mať radi, ešte menej mali radi Maďarov.

Áno. Nemci boli na Slovensku lojálni k Uhorsku aj preto, že nemali vlastnú národnú identitu. Mnohí boli maďarizovaní, vznik Československa nevítali. Na druhej strane sa československá vláda Nemcov na Slovensku snažila využívať ako protiváhu k Maďarom. Nabádala ich, aby deti dávali do nemeckých, nie do maďarských škôl, podporovala nemecké spolky, noviny. V medzivojnovom období zažívala nemecká kultúra na Slovensku rozkvet. Len v Bratislave vychádzalo približne sto periodík, z toho 5-6 denníkov v nemčine, aj keď oproti Prahe bola bratislavská kultúra skôr provinčnejšia, nebol tu žiaden Franz Kafka.

Každopádne, Nemci sa rýchlo chopili šance kultúrne sa rozvíjať. Napríklad bratislavské nemecké gymnázium malo povesť jedného z najlojálnejších masarykovských gymnázií v Československu. Keď do Bratislavy prišiel Masaryk či Beneš, študenti im chodievali robiť vítací špalier. Pritom na rovnakej škole boli ešte pred Slovenským štátom aktívni aj nacisti. Medzi mládežou aj profesormi. Ešte pred rokom 1939 zakazovali Židom vstup do školy. Je to paradox – škola, kde deti očkovali demokraciou, sa stala lokálnym semenišťom fašizmu.

Aké kontakty so Slovenskom udržujú zahraniční potomkovia Karpatských Nemcov? Sú podobne čulé ako väzby odsunutých Nemcov na Sudety?

Áno, Karpatskí Nemci v Nemecku a v Rakúsku sú dobre organizovaní a vyvíjajú bohatú kultúrnu činnosť. Mnohé z obcí, kde Nemci na Slovensku žili, majú len vďaka nim svoje kroniky či monografie. Slovenskí historici sa Karpatským Nemcom príliš nevenujú a pre Nemcov ako takých je to tiež okrajová téma. Pritom práve medzi vyhnanými Nemcami by sa ešte mohli nájsť pamätníci. V súčasnosti v Kežmarku sotva nájdete niekoho, kto by ešte rozprával tamojším nárečím, ktoré sa nazýva potokš. Niekde v Nemecku by ste takého nájsť mohli.

Niektorými nemeckými nárečiami dnes hovoria len desiatky ľudí. Budú Karpatskí Nemci ako živá menšina existovať na Slovensku o dvadsať či tridsať rokov?

Myslím si, že budú. Prinajmenšom niekde. Tam, kde dnes dialektom hovoria aj mladší. Komunít však bude menej ako dnes. Na druhej strane je otázne, či Karpatskí Nemci na svoju existenciu nevyhnutne potrebujú jazyk. Zoberte si Nemcov z južnej Ukrajiny. Tí si nemčinu nezachovali, zachovali si však povedomie príslušnosti k Nemcom.

Jazyk je dosť dôležitý, nie však jediný prvok príslušnosti k národnej identite. Je celkom možné, že pocit príslušnosti ku Karpatským Nemcom pretrvá aj v prípade, ak nemecké dialekty vymiznú.