32 osobností píše o Novembri: Vydržať. Nevzdávať sa

JOZEF TANCER, historik a germanista. Žije v Bratislave. Prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde vedie Katedru germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky. Od februára 2019 je aj prorektorom Univerzity Komenského. Je členom Komisie Rakúskej a Maďarskej akadémie vied pre literárnu vedu a vedy o kultúre. Roku 2016 vydal úspešnú knihu Rozviazané jazyky – Ako sme hovorili v starej Bratislave.

Treba sa chystať na ďalší pokus

Veľké zhromaždenia ľudí na mňa veľmi pôsobia, pretože som vnímavá a ľahko sa poddávam kolektívnej nálade – a vždy je mi z toho do plaču. Pretože kolektív má silu, znásilňuje, manipuluje, ovláda.

Lenže kolektívy sa podobajú na protestujúce deti: vedia presne, čo nechcú. No neveľmi sa zaujímajú o to, čo chcú. Nevedia sa ešte vyjadriť? Alebo ani netušia, čo by si želali?

Isté je len to, že v okamihu, keď by sme vyrukovali so svojimi prioritami a každý priznal svoju ideu, hoci aj nejasnú, jednota by sa stratila. Túžby by boli priveľmi rôznorodé.

No napriek tomu som sa nadšene pridala, tešila sa z atmosféry, z nálady davu. Pri zasnežených zhromaždeniach, ktoré sa zaslúžili o zvrhnutie komunistického režimu. A po troch desaťročiach pri zhromaždeniach Za slušné Slovensko. Obe boli neuveriteľne dobroprajné, nekonfliktné, a možno aj neuveriteľne naivné.

Akoby sme nevedeli o tých, ktorí striehnu na túžby ľudí, aby ich zneužili vo svoj prospech. Aby odkopírovali heslá a slogany ešte v ich zrode, aby ich zaodeli do vyzývavých slov. Aby získali prebudených na svoju stranu, oslnili ich prisvojenými kostýmami – a v okamihu, keď uchopia moc, išli po svojom.

Davy, ktoré vedeli, čo nechcú, no z povahy vecí nemohli definovať, čo si želajú, naleteli. Prvýkrát Mečiarovi. A prednedávnom Matovičovi.

Nedá sa robiť nič iné, len sa chystať na tretí pokus.